Ako láskou a prijatím rozpustiť detský hnev či zlú náladu

15.9. 2019Renáta Janečková1820x0 Komentárov

Je piatok 13-teho poobede. Odchádzam z práce a stretávam sa s Elkou a jej otcom na atletickej dráhe. Prvý tréning v novom klube. Na moje počudovanie zisťujem, že sa jej nechce a odmieta trénovať. Údajne ju bolí noha a celkovo je v dosť blbej nálade, na čo má istotne svoje dôvody, ktoré ja v tej chvíli nechápem, resp. o nich netuším. Snažíme sa na ňu netlačiť, no nechceme to len tak vzdať a hneď odísť preč.

Po chvíli sa teda ide (tak trochu proti svojej vôli) prezliecť a začlení sa medzi ostatné deti. Chvíľu so skupinou trénuje, a potom asi polovicu tréningu presedí s nami na tráve. Vedieme rozhovory, ktoré nikam nevedú. Všetko neguje, všetko je zle, vraj aj preto, lebo je deň nešťastia, piatok 13-teho. Aha!

Jednoducho, celé zle. Bolí ju noha, bolí ju brucho, lebo je hladná, chce už ísť domov s tatinom… keď sa jej chcem dotknúť, je to zle, všetko, čo povieme, je zle… a obaja sme ju naštvali, hovorí.

Nikto nie je dokonalý

Snažím sa byť empatická a milá, no v piatok podvečer mi to až tak nejde. Sama som prišla naštvaná (možno aj preto, že sa mi po ceste nepodarilo kúpiť si niečo sladké pod zub), a tak mám čo robiť so svojimi emóciami, nieto ešte zvládať tie jej. Čo vám budem hovoriť, tiež som iba človek.

Po pretrpenom tréningu si vydýchnem a teším sa, že odchádzame. Predpokladám, že už bude spokojná, no mýlim sa…

Ideme v trojici do neďalekého nákupného centra na večeru. Aj keď bola hladná, je taká naštvaná, že ani to ju nepoteší, ide s nami len preto, že nemá inú možnosť. Uf, prežívam náročné chvíle!

Hneď pri vchode do centra stretne exmanžel známu a zakecá sa. My dve pokračujeme ďalej, Elka samozrejme protestne pár metrov predo mnou. Využijem tento drobný zlom a rozhodnem sa úplne spontánne konať.

„Hnev sa neprekonáva hnevom, ale láskou.“ Buddha

Prepnem sa vo svojom vnútri a opatrne podídem k nej, už ale v inej energii. Jemne si ju k sebe pritisnem, nebráni sa. Prvý úspech! Objímem ju, pohladím ju po vlasoch a viem, že to, čo teraz potrebuje, keď sa cíti mizerne a možno ani úplne nevie prečo (to my ženy asi všetky poznáme, však?), je len empatia a prijatie.

Zaberá to. Som empatická, poviem jej, že viem, aké to je, že aj ja mávam dni, kedy mám proste nanič náladu. Poviem jej, že ju ľúbim, aj keď je všetko naprd. Začína sa so mnou rozprávať, no už inak. Bez toho odporu a negativity, ktorej bola ešte pred chvíľou plná.

Beriem ju na ruky, aj keď je to pre mňa už nesmierna záťaž a stáva sa to už zriedkavo. Cítim, že sa opäť na seba napájame a odcudzenie, ktoré medzi nami asi hodinu panovalo, sa rozpúšťa. Super!

Zisťujem, že je nešťastná, lebo má zlú náladu a nevie, čo by jej pomohlo. Chce, aby som jej poradila, čo by jej tú náladu zlepšilo. Trošku sa zasmejem a poviem, že to by som aj ja rada vedela, lebo v tom si často ani sama neviem pomôcť. Niekedy sa mi to podarí a niekedy nie, vravím jej. Niekedy pomôže sa len vyspať a na druhý deň mi je zase lepšie.

Chce, aby som ju nejako rozveselila. Chvíľku niečo trepem na odľahčenie situácie, rozhovor plynie a nálada sa jej o chvíľu mení o 180 stupňov. Bola som na seba hrdá, nebudem vám klamať.

Po chvíli sme sa išli všetci traja najesť a po jedle sa jej nálada zlepšila ešte viac.

Čo z tohoto všetkého vyplýva? Že keď má dieťa blbú náladu, potrebuje sa buď dobre najesť alebo potrebuje vaše objatie, empatiu, podporu a bezpodmienečné prijatie. A je dosť možné, že oboje.

Cenná skúsenosť pre mňa

Tento čerstvý zážitok mi znova pripomenul to, ako málo niekedy stačí, aby sme namiesto kriku či nepríjemnej hádky, ktorá nás od dieťaťa vzdiali, prežili zblíženie a posilnili náš spoločný vzťah.

Lebo, pravdu povediac, je to len na nás, rodičoch, aký vzťah si s ním vybudujeme a ako budeme s ním nažívať nielen teraz, keď s ním naozaj nažívame v jednej domácnosti, ale aj v budúcnosti, keď si už bude žiť svojím vlastným životom.

Pomohlo mi, že som si uvedomila, že to, čo v tej chvíli potrebuje, je moja podpora, nie hnev, moralizovanie či nebodaj hodnotenie, mudrovanie alebo rýpanie. Dala som jej lásku, nehu, pochopenie a jej zlá nálada sa rozpustila behom malej chvíľky.

Som vďačná za túto skúsenosť, ktorá mi pripomenula, že:

Aj dieťa má právo na zlú náladu, aj keď jeho dôvody nepoznáme alebo im nerozumieme. Nesnažme sa vždy všetko chápať a nepresvedčujme dieťa o svojej „pravde“. Práve tým sa mu ešte viac odcudzujeme, keď mu dávame najavo svoje nepochopenie. Niekedy stačí toho druhého rešpektovať, nie pochopiť.
Ak mám pri sebe nahnevané dieťa, neznamená to, že musím byť nahnevaná aj ja. Toto sa stále učím. Často spadneme do kolotoča hnevu, z ktorého je ťažké sa niekedy vymotať. Je dobré nenechať sa nakaziť emóciami toho druhého.
Prijímam a milujem svoju dcéru, nech sa deje čokoľvek. Nielen vo vnútri, nielen teoreticky, ale hlavne prakticky tak, že jej svoju lásku a prijatie prejavím. Tak, aby to vedela aj ona, nie len ja a vy, kto čítate môj blog.
Práve v takýchto vypätých situáciách potrebujú deti našu podporu a lásku najviac, aby sa naučili svoje emócie lepšie zvládať a neboli na to samé. Potrebujú vedieť, že je v poriadku mať občas zlú náladu, že je v poriadku sa hnevať a dať to najavo. Našou úlohou je stáť pri nich a byť im takou oporou, akú by sme si sami v takých chvíľach želali.