Ako som chcela byť dokonalou matkou

„Pozri sa, nech urobíš čokoľvek, svoje dieťa vždy nejako pokazíš.“ (slušne povedané) Takúto vetu som si pred dvoma rokmi vypočula od ženy, s ktorou som zdieľala izbu počas mystickej ženskej cesty v Avalone vo Veľkej Británii.

Skoro ma roztrhlo. Len tak-tak som sa udržala, aby som nevybuchla. Ako si dovoľuje niečo také povedať? Ako to môže ako matka 2 detí vôbec vysloviť? To sú jej tie deti ukradnuté? To akože je jedno, čo urobím, proste bude moje dieťa mať tak či tak nejakú traumu, nejaké následky z mojej výchovy? To snáď nie!

Bola som fakt naštvaná, ale svoje emócie som ako-tak udržala na uzde. O téme sme diskutovali, ale nehádali sme sa. Od toho večera som si ale od nej držala akýsi odstup. Odsúdila som ju za jej výroky.

Dnes je mojou kamarátkou. Nesmierne si ju vážim a mám ju rada. Aj za to, čo mi v ten jarný večer povedala a čo ma v tej chvíli tak bolelo. Bolelo, pretože sa dotkla môjho citlivého miesta – témy materstva.

Tak veľmi som chcela byť dokonalá

Ak ste čítali môj e-book 3 dôvody, prečo začať svoje dieťa vychovávať inak, viete, že moje detstvo nebolo ideálne. A viete aj, že som sa ešte ako malé dievča rozhodla, že ja svoje dieťa vychovám lepšie, bez bitiek atď.

Všetko išlo „podľa plánu“. Výchova dcéry išla na začiatku celkom hladko a ja som bola spokojná, že robím maximum a žila som v domnienke, že z nej vyrastie spokojná, šťastná a ničím nepoznačená osôbka.

Aké veľké bolo moje rozčarovanie, keď som po pár rokoch zistila, že nie som taká dokonalá matka, aká som chcela celý život byť. Bolo to pre mňa ťažké obdobie a trvalo dlho, kým som sa s tým ako-tak zmierila.

OK, už som vedela, že nerobím všetko dokonale, ale vedela som aj to, že nerobím žiadne fatálne chyby mojich rodičov. To som si aspoň myslela.

Niekedy mám obavy

A potom prišla táto hláška, ktorá ma zasiahla ako práve nabrúsený šíp. Dlho vo mne zrela, kým som zistila, aká veľká pravda v nej bola. Teraz to vidím úplne jasne, ale nie je ľahké to prijať.

Tak veľmi milujem svoju dcéru, tak veľmi sa snažím, aby som nerobila vážne chyby, no realita je iná. Keď sa obzriem, vidím, čo všetko sa mi „podarilo“ pokaziť, aké vzorce som prebrala od mojich rodičov, aj ich rodičov.

A bojím sa, aký bude výsledok. Áno, niekedy sa bojím. Takmer nič na svete si snáď neželám viac, než aby dcéra, keď dospeje, bola celistvá, seba-vedomá osoba, bez väčších zranení na duši. No vidím, že napriek všetkých snahám nie je v mojich silách to zabezpečiť.

Už viem, že moja spolubývajúca v Avalone mala pravdu. Už som pochopila, ako to myslela. Že nech sa budem snažiť akokoľvek, vždy bude niečo, čo moju dcéru poznačí. Vždy sa nájde niečo, čo jej ublíži a ja o tom možno nebudem mať ani potuchy.

Zranenie sa nedá predvídať

Pochopila som totiž, ako to funguje. Zranenie je veľmi subjektívna vec. Čo niekto prehliadne bez povšimnutia, inému ubližuje, hnevá ho to. Určite to poznáte aj vy z bežného života. Jedna a tá istá situácia, ak sa stane dvom ľuďom, má úplne iný priebeh. Jeden sa naštve, urazí atď. a druhého to vôbec nezaujíma, nedotýka sa ho to.

Každá duša je jedinečná a to je ten dôvod, prečo sa nevieme ako rodičia vyhnúť týmto zraneniam našich detí. Ja som bola presvedčená, že ak sa vyhnem chybám, ktoré robili moji rodičia (čo sa tak či tak nikomu úplne nepodarí), všetko je vyriešené.

Ale opak je pravdou. To, čo bolo zraňujúce pre mňa, by nezranilo každého. Alebo možno áno, ale malo by to iný priebeh, iné dôsledky. Nie každý by sa trápil do takej miery ako ja.

Takže aj keby som sa vyhla všetkým tým chybám, je viac než isté, že urobím iné chyby, ktoré moju dcéru poznačia na celý život. A ja dopredu neviem a nemôžem zistiť, čo to bude. Neviem, kde sú citlivé miesta jej duše.

Aj tak sa neprestanem snažiť

A tak aj pri najväčšej snahe, pri neustálej práci na sebe a zlepšovaní svojich rodičovských schopností sa musíme zmieriť s tým, že naše deti nejaké to zranenie budú mať. Aj priamo od nás, aj od ostatných predkov v rodovej línii. Veľké traumy a bolesti sa totiž prenášajú z generácie na generáciu aj v bunkovej pamäti. A toto ovplyvniť už skutočne nie je v našej moci.

Neostáva nám nič iné, než urobiť maximum a môcť ísť s kľudným vedomím každý večer do postele. S pocitom, že som urobila všetko, čo viem, urobila som to najlepšie, ako viem a s ostatným sa len zmieriť. Prijať veci také, aké sú. Aj o tom je rodičovstvo.

Miška, ďakujem!

Renáta Janečková
Som odvážna duša, ktorá neustále hľadá nové cesty ku šťastiu a naplnenému životu. Zároveň som mamou, ktorá si užíva vedomé materstvo a svojou kvapkou v mori pomáha tvoriť krajší svet.
Viac o mne si môžete prečítať TU

Som autorkou e-bookov:
(ne)MÁM ČAS na deti a na seba

11 tipov, ako vychovať šťastné a sebavedomé dieťa

3 dôvody, prečo začať svoje dieťa vychovávať inak
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité iba na účely vyriešenia tohto komentára. Zásady spracovania osobných údajov