Byť ticho a dôverovať

Nedávno sme sa vybrali s Elkou na Pajštún, krásnu zrúcaninu hradu týčiacu sa nad Stupavou, spolu s mojou sestrou a bratrancom. Nakoniec bol z toho parádny celodenný výlet, ktorý sme si užili v dobrej nálade a pohode.

A ja som si neskôr uvedomila, že tomu tak bolo aj vďaka tomu, že ju vychovávam čo najviac slobodne a vedome budujem náš vzťah tým, ako s ňou komunikujem. Že síce máme pravidlá a nevyhnem sa ani príkazom, no snažím sa zasahovať najmenej ako to len viem.

Večer mi došlo, že sme počas tohto dňa komunikovali spolu minimálne. Nie preto, že by sme boli pohnevané, ale jednoducho sme si každá ten deň užívali po svojom. Ja som si vychutnávala okolitú prírodu a jej jesennú vôňu, to, že sa hýbem a robím niečo pre svoje zdravie, no a Ela väčšinu času strávila pri mojom bratrancovi, na ktorého sa veľmi tešila.

Aj ticho môže byť spôsob komunikácie

A vlastne nebol dôvod, aby som do toho nejako zasahovala. Aby som komentovala každý jej krok, neustále ju upozorňovala na to, čo má robiť alebo nemá robiť, čo jej kde hrozí alebo na čo si má dávať pozor. Tak ako to robia mnohí rodičia.

To, že to máme inak, si uvedomím vždy vtedy, keď sa ocitneme v blízkosti iných rodín a ja vidím, ako sa niektorí rodičia takmer ani nestíhajú nadychovať medzi neutíchajúcimi príkazmi, zákazmi, komentármi, upozorneniami a hrozbami.

Je mi to ľúto a bola by som šťastná, ak by viac rodičov sprevádzalo svoje deti životom vedome a s väčším kľudom. Práve kľud a pohoda je to, čo veľmi silno vnímam, že dnes ľuďom najviac chýba v ich každodennom živote.

„To znie pekne“ poviete si, ale ako na to v praxi? Verím, že aj vďaka 11 tipom, ktoré nájdete v mojom ebooku o výchove spokojných a sebavedomých detí, sa vám podarí do vášho života vniesť viac pokojných chvíľ s vašimi deťmi.

Som si istá, že väčšina rodičov, ktorí neustále deti na niečo upozorňujú a komentujú ich správanie viac ako je to potrebné, to robia nevedomky. Tak ako takmer všetko, čo robíme, sú to naše vzorce správania, návyky, ktoré nie je ľahké zmeniť.

Prvým krokom je pozorovanie samej seba v týchto situáciách, počúvanie toho, čo skutočne hovorím svojmu dieťaťu. Som spokojná? Nie? Potom stačí rozhodnutie a chuť zmeniť to.

Sama na sebe som vypozorovala, že je to do veľkej miery aj o dôvere. Samozrejme, aj vek dieťaťa tu zohráva dôležitú úlohu. Moja dcéra má však 9 rokov a to je vek, kedy už naozaj vie veľa o svete, jeho fungovaní, o našich pravidlách a o hraniciach, ktoré sme jej nastavili, keď bola ešte maličká.

Táto dôvera má dve roviny, ktoré sú na seba naviazané:

1.dôverujem sebe a tomu, že som ju vychovala „správne“

Viem, že som urobila a stále robím maximum a vychovávam ju dobre. Je teda na čase, aby som ju nechala a dôverovala tomu, že zužitkuje všetko, čo som do nej vložila. Myslím si, že dieťa je do veľkej miery vizitkou svojich rodičov, a tak sa v určitom veku môžete sama presvedčiť, ako na tom ste.

Súhlasím s tvrdeniami, že dieťa je v 6-tich rokov prakticky hotová osobnosť. Samozrejme sa vyvíja a formuje ďalej. Veď aj my dospelí sa počas života meníme a všetky naše skúsenosti, ktorými prechádzame, nás do určitej miery ovplyvňujú a menia, no ten základ ostáva.

A tak je na čase, aby som menej rozprávala a viac dôverovala. Nechcem byť tou matkou, ktorá ešte v dcériných 30-tich či 40-tich rokoch ju bude upozorňovať, aby sa dobre obliekla, lebo prechladne (ale to som jej ja vlastne nehovorila nikdy). Je vám to povedomé? Aj vás mama stále napomína ako malé dieťa? Aj vy to máte tak „rada“?

Nevadí, môžete sa na to pozrieť z tej lepšej stránky. Povedzte si v hlave „Ďakujem mami, že vďaka tebe viem, ako to nechcem robiť.“

2.dôverujem dcére

Ono to vlastne bezprostredne súvisí s prvým bodom. Keď dôverujem sebe a viem, že som dieťaťu dala uplynulé roky kvalitnú výchovu, môžem potom s dôverou nechať dieťa správať sa slobodne a podľa jeho uváženia. Neznamená to, že sa bude správať dokonale a nebude robiť niečo, čo sa mi nepáči. O to nejde.

Nejde mi o dokonalosť a poslušnosť. Pre mňa je dôležité, aby som videla, že je dcéra spokojná, prirodzená, užíva si život a to za predpokladu, že za prvé, je v bezpečí a za druhé, neobmedzuje slobodu niekoho iného. Ak sú tieto dva body splnené, ostatné už sú väčšinou také nepodstatnosti.

Že zakopne, spadne a roztrhne si nohavice na kolene? No a čo?! Že si kvapne omáčku na tričko, ktoré je tak či tak ufúľané a budete ho prať? No a čo?!

Dieťa nie je moja kópia

Považujem rovnako za dôležité aj uvedomenie, že dieťa nie je môj klon, ani môj majetok a že teda cieľom mojej výchovy nie je dať svetu moju vernú kópiu, prípadne o niečo vylepšenú. Moje dieťa je osobnosť, samostatná bytosť, ktorú sa síce snažím niečo naučiť a vštiepiť jej základy takzvaného slušného správania.

No nie je podľa mňa nutné, aby som vyžadovala a očakávala, že bude veci robiť presne podľa mňa, tak ako ich robím ja a nijako inak. Spomenula som si teraz na to, čo som niekde čítala pred možno 20 rokmi. Bolo to niečo o tom, ako sa riad dá umývať 100 rôznymi spôsobmi. To je krásny príklad, na ktorom si môžeme uvedomiť, aké obmedzené je často naše vnímanie.

Človek si často myslí, že spôsob, akým on danú vec robí, je jediný správny a ani mu nenapadne, že by to spochybnil. Ak niekto iný robí tú vec inak (čo je viac než pravdepodobné), snaží sa ho naprávať, kibicuje mu do toho a nevie sa zmieriť s tým, že aj takto to môže byť správne.

100 správnych spôsobov

Napadlo vám niekedy, že je možné jednu vec vykonať 5 spôsobmi a všetky sú správne? Všetky sú v poriadku a netreba nič meniť? Takto je to aj s našimi deťmi. My im ukážeme, ako sa češú vlasy, ako si môžu natrieť maslo na chlieb alebo ako sa špekáčik napichuje na palicu, keď si ho chceme opiecť.

Je už ale na nich, ako to urobia a nám neprináleží to neustále komentovať, naprávať. Samozrejme, neberte ma za slovo, je mnoho situácií, kedy je v poriadku to robiť, len to s tým netreba preháňať. Zmierte sa s tým, že vaše dieťa robí veci inak, po svojom a buďte za to rada, buďte naňho hrdá.

Veď to je na tom to krásne. Že sme každý iný, tak veľmi odlišný a dokonalý vo svojej jedinečnosti.

Ak by som svojmu dieťaťu dávala najavo, že som neprestajne nespokojná s tým, čo a ako robí, podkopávam tak jeho sebavedomie a sebaúctu, ktoré sú základnými stavebnými prvkami pre spokojný život každého z nás.

A ja chcem presný opak. Chcem svojej dcére ukázať a dokázať, že je v poriadku taká, aká je. Že je super, ak si robí veci po svojom a že ju milujem bez ohľadu na to, či má tričko čisté alebo nie.

Renáta Janečková
Som odvážna duša, ktorá neustále hľadá nové cesty ku šťastiu a naplnenému životu. Zároveň som mamou, ktorá si užíva vedomé materstvo a svojou kvapkou v mori pomáha tvoriť krajší svet.
Viac o mne si môžete prečítať TU

Som autorkou e-bookov:
(ne)MÁM ČAS na deti a na seba

11 tipov, ako vychovať šťastné a sebavedomé dieťa

3 dôvody, prečo začať svoje dieťa vychovávať inak
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité iba na účely vyriešenia tohto komentára. Zásady spracovania osobných údajov