Čo pre mňa znamená, že žijem autenticky?

Uplynulé dni som okrem chystania sa na nový rok strávila aj rekapituláciou toho uplynulého. Uvedomila som si, že ak by som mala vybrať jedno slovo, ktoré definuje môj rok 2019, bolo by to slovo „AUTENTICITA“.

Myslím, že sa to celé začalo ešte na jeseň roku 2018, kedy som sa zúčastnila prvej časti semináru Liečenie vnútorného dieťaťa Lucky Kolaříkovej (ktorý odporúčam všetkým, ktorí sa vydali na cestu osobného rozvoja, stále niečo hľadajú, i keď možno ani nevedia čo…).

Bol to silný zážitok, kedy sme za jemného a láskavého sprevádzania Lucky a celého tímu išli až na dreň. Bolo to 5 úžasných, transformačných dní, kedy som sa rozhodla, že chcem žiť autentickejšie než doteraz. Chcem spoznať svoje pravé ja, ukazovať ho a nehanbiť sa zaň. Chcem vziať život do svojich rúk, ešte viac ako predtým.

A tak som sa do toho s chuťou pustila. Asi vám nemusím hovoriť, že to nebolo ľahké. A stále nie je. Nie som s tým hotová, je to cesta, na ktorú som vykročila a ktorá pokračuje. Tento rok som odhodlaná svoju autenticitu ďalej posilňovať a rozvíjať, no prvé, najdôležitejšie kroky mám za sebou v uplynulom roku.

Čo je to ale vlastne tá autenticita?

Asi všetci vieme, čo to slovo znamená, no čo znamená v praxi, to už vieme ťažšie definovať, hlavne ak ide o nás samých. Ani ja som veru nevedela, čo znamená ono povestné „moje pravé ja“.

Kto vlastne som? Aká som? Čo chcem? Čo mám rada?

Toto všetko sú otázky, ktoré je nutné si položiť, ak sme na ceste sebapoznania a bez ktorých sa ďaleko nedostaneme. Zdajú sa byť veľmi jednoduché, ale omyl, nájsť odpovede mi trvalo roky. A stále pátram, aj keď už som chytila dobrý smer a začalo sa mi tento rok rozjasňovať.

Začínam cítiť, kým skutočne som. Prichádzam na to, že nie som tá, čo sa zo mňa pokúsili urobiť v detstve. Že to boli len nálepky a vzorce, ktoré som pochytila a kvôli ktorým som toľko trpela. Zistila som, že som úplne iná a jedine ak začnem byť tou, ktorou som vo svojom vnútri, jedine tak môžem byť šťastná, alebo aspoň spokojná.

Celý život som bola nielen v rodine čiernou ovcou. Bola som rebel. Drzé, nahnevané decko, ktoré odvrávalo a bolo stále naštvané. Drzosť a hnev vo mne ostali, a nebolo vždy ľahké s nimi kráčať životom. A pred rokom som na to prišla. Môžem byť rebel, môžem ísť inými chodníčkami ako väčšina ľudí, no dá sa to aj bez hnevu, bez zbytočného protitlaku. Dá sa to aj jemne, s pokojom a pokorou. Uvedomila som si, že chcem byť „nežný rebel“, tak som si to nazvala.

A presne o tom bol pre mňa rok 2019. O kultivácii rebela v sebe a o tom, ako ho pomaličky ukazovať ľuďom okolo seba. Pochopila som, že je v poriadku, že som rebel, že je to moja osobnosť, ale nemusí to bolieť. Že môžem byť rebel, ale zároveň môžem byť aj láskavá, milá, chápavá, tolerantná k odlišnostiam druhých.

Autentický hnev?

Ďalšou dôležitou vecou, ktorú som musela pochopiť na ceste k vlastnej autenticite, bol môj hnev. Ešte stále som len na začiatku cesty a snažím sa s ním pracovať. Pre niekoho možno nepochopiteľná téma, no tí, ktorí v sebe roky, možno desaťročia dusíte hnev, ma možno pochopíte.

Ako dieťa som sa zo všetkých síl snažila svoj hnev ukázať, no ako mnohým z nás, nebolo mi to veľmi umožnené. Áno, bola som drzá a tvrdohlavá, ale nejaké výbuchy hnevu, také niečo u mňa, myslím, nikdy nebolo, doma, v škole, ani medzi kamarátkami. Všetko som si schovala pekne v sebe.

Roky plynuli a ja som samozrejme nemala tušenia, aký hnev sa vo mne skrýva. Občas sa síce prejavil, ale narábať som s ním nevedela. No a do toho mi do cesty prišiel pred viac ako 10 rokmi seminár Rešpektovať a byť rešpektovaný, ktorý som už viackrát vo svojich článkoch a ebookoch spomínala. Zmenil môj pohľad na výchovu a zmenil mi život. Ale, ako to už býva, všetko (naozaj všetko!) má aj svoje nevýhody.

U mňa zohral tento seminár dôležitú úlohu nielen vo výchove, za čo som nekonečne vďačná, pretože dcéru vychovávam rešpektujúco a úplne inak, než by tomu asi bolo bez poznania tejto metodiky.

Vďaka tomuto semináru sa stalo aj niečo iné, čo som zistila až o mnoho rokov neskôr. Ja som si úplne zakázala sa hnevať, prejavovať akékoľvek negatívne emócie, pretože to predsa nie je dobré. Predsa som inteligentný a kultivovaný človek, tak nemôžem prejavovať svoj hnev či nespokojnosť inak než milým a rešpektujúcim spôsobom.

Uf!

Dnes, keď sa obzriem a vidím, koľko problémov som si tým narobila, nechce sa mi ani veriť. Pochopila som, že hnev je mojou súčasťou a je v poriadku, ak ho prejavím. Samozrejme, všetko má mať svoje hranice a určite sa nechcem rozhnevať tak, že budem ziapať na celý byt až popraská omietka, nechcem hádzať taniere o stenu ani kričať na niekoho sprosté slová ob-deň. Tie hranice sa ťažko určujú a na rovinu, občas sa človek proste neovládne a aj to je súčasť života, akokoľvek sa nám to nepáči.

Hranice, v ktorých mi bude dobre

A tak sa učím určovať si tie hranice tak, aby to pre mňa bolo v poriadku, ale odmietam v sebe ten hnev dusiť na úkor môjho zdravia a koniec koncov aj na úkor všetkých mojich blízkych, pretože by ma to tak či tak skôr či neskôr dobehlo.

Takže som došla k záveru, že je síce určite super byť rešpektujúci, milý a usmiaty, ale nejde to stále. Respektíve, možno niekomu áno, každý sme iná osobnosť. Ja to každopádne v sebe nemám, taký ten vnútorný pokoj a milotu, ktorou oplývajú niektorí ľudia. Je pre mňa určite lepšie, keď si priznám, že toto nie som ja. Ja som rebel, ktorý sa potrebuje aj hnevať a o to milšia potom viem byť, keď zo seba ten hnev dostanem von.

Takže sa momentálne učím púšťať hnev prijateľným spôsobom (pre mňa aj pre ľudí okolo mňa) a učím sa prijať samu seba aj s touto mojou črtou. Odmietam sa tváriť, že som milučká osôbka, ktorá je nonstop nad vecou a komunikuje stále len s úsmevom na tvári. Nie, nie som a je to takto pre mňa v poriadku. Toto som ja a nepotrebujem sa každému zapáčiť.

Toto pre mňa znamená autenticita. Viem, kto som, uvedomujem si svoje silné aj slabé stránky a som s tým vysporiadaná. Nepretvarujem sa, neusmievam sa, keď som naštvaná, ale ani sa nepodceňujem a som si vedomá svojich kvalít, ktoré takisto bez strachu ukazujem svetu.

Nová realita a ďalší dielik skladačky

Toto všetko som začala minulý rok pomaličky pretavovať do mojej reality. Absolvovala som druhý diel Liečenia vnútorného dieťaťa pod vedením úžasnej Lucky, čo pomohlo umocniť a ešte viac podporiť môj zámer žiť autenticky.

Opäť som strávila päť úžasných dní v prírode, dní plných meditácií a skupinových aktivít, ktoré ma utvrdili v tom, že som úžasná a hodná lásky presne taká, aká som. Že sa už nemusím snažiť, že tu a teraz, so všetkým, čo ku mne patrí, som úplná a v poriadku.

S týmto poznaním, kto som, pomaly ruka v ruke prichádzalo aj poznanie toho, čo vlastne chcem a čo mám rada. Ešte pred rokom som na otázku „čo chcem“, nevedela v podstate vôbec odpovedať. Jasné, chcem byť šťastná a zdravá, to chceme všetci, ale to je príliš všeobecné.

Čo chcem ale od života? Čo si želám v novom roku? Čo by ma urobilo šťastnou? Na tieto otázky som odpovede nemala…

Na dne v bahne sa skrývajú odpovede

Presne pred rokom mi totiž bolo úplne hrozne. Prežívala som strašné obdobie, kedy mi nič nedávalo zmysel a bola som fakt na dne, na bahnitom, špinavom, hnusnom, smradľavom, tmavom dne. A tak som si začala dávať menšie ciele a zamerala som sa na to, čo aktuálne potrebujem, aby mi bolo lepšie.

Pýtala som sa sama seba, čo môžem pre seba urobiť dnes či zajtra, aby som sa cítila lepšie. Čo by mi urobilo radosť? Čo by ma potešilo? Pri čom sa budem cítiť príjemne? A odpovede prichádzali. Boli jednoduché, nepotrebovala som vlastne nič, len sa dvihnúť zo zeme a sama začať meniť veci, ktoré nefungovali.

Vedela som napríklad, že potrebujem pohyb. Tak som chodila každý deň na prechádzku, aj keď sama, čo mi nebolo vždy príjemné. No lepšie, než ležať doma na gauči a ľutovať sa.

Zapísala som sa do kurzu crossfitu, ktorý síce trval len mesiac, a potom som sa na to vykašľala, ale to vôbec nevadí. Presne vtedy som to potrebovala, postavilo ma to na nohy a dostalo von z domu. Začala som aj trochu behať, čo mi ale teda tiež dlho nevydržalo. Nevadí, lepšie než nič.

Okrem toho som cítila, že potrebujem ísť medzi ľudí. Okrem skupinového cvičenia som si teda našla novú prácu, kde som bola v dennodennom kontakte s ľuďmi, čo mi nesmierne prospelo.

Cesta pokračuje

A počas celého minulého roka prichádzalo stále viac odpovedí a stále viac chápem to, kto som, čo mám rada, čo ma baví, pri čom sa cítim dobre a čo chcem. Základ je to vedieť, potom je samozrejme dôležité urobiť tie konkrétne kroky, pretože veci sa nestanú samé, zázraky sa nekonajú na počkanie, ako by sa nám páčilo.

A tak sa krok za krokom teraz snažím si budovať život tak, aby ma bavil, aby mi bolo dobre. V súlade s tým, kto som a čo od života chcem. To je pre mňa autenticita, ktorú sa snažím každý deň žiť, aj keď nie vždy sa to darí. Stále sa učím a aj to je v poriadku.

Želám teda sebe aj vám v novom roku 2020, aby ste žili svoje autentické ja, aby bol váš život naplnený tým, čo vás baví a robí vám radosť. Aby ste svoje dni trávili s ľuďmi, ktorí sú vám skutočne blízki, ktorí vás podporia a podržia, keď to budete potrebovať. Aby ste sa cítili milovaní a aby ste vedeli, že ste dosť dobrí. Tu a teraz, už nič viac netreba.

Renáta Janečková
Som odvážna duša, ktorá neustále hľadá nové cesty ku šťastiu a naplnenému životu. Zároveň som mamou, ktorá si užíva vedomé materstvo a svojou kvapkou v mori pomáha tvoriť krajší svet.
Viac o mne si môžete prečítať TU

Som autorkou e-bookov:
(ne)MÁM ČAS na deti a na seba

11 tipov, ako vychovať šťastné a sebavedomé dieťa

3 dôvody, prečo začať svoje dieťa vychovávať inak
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité iba na účely vyriešenia tohto komentára. Zásady spracovania osobných údajov