Ďakujem, že si sa so mnou pohádala

Poznáte aj vy ten pocit, keď sa s niekým pohádate alebo nezhodnete? Ste naštvaná, máte pocit krivdy, pretože vás ten druhý urazil, ponížil alebo vám ublížil svojím konaním či slovami?

Ja to poznám veľmi dobre. Vyše 30 rokov som ale mala na všetky podobné situácie jasný názor – ten druhý je na vine, ten druhý je blbec. Ja som bola obeť, ktorej bolo ublížené, ktorá nemala na výber, len sa nahnevať a cítiť sa hrozne niekoľko hodín alebo aj dní.

Som šťastná, že to mám dnes inak. Zistila som, že je to skutočne ako sa hovorí, o uhle pohľadu a o ochote vidieť veci z inej perspektívy. Nikdy by som neverila, že aj na prvý pohľad „negatívna“ skúsenosť môže byť vlastne pozitívna. Je to len o prenastavení našej mysle, o zmene videnia.

Celkom nedávno som zažila niečo, čo ma v prvej chvíli nemilo prekvapilo a zaskočilo. Prvý konflikt s kamarátkou, s ktorou sa poznáme niekoľko rokov a dlho sme si veľmi dobre rozumeli.

Samozrejme, že so mnou na moment zalomcovali emócie. Nie som osvietená, aby som tvrdila, že som to prežila úplne s chladnou hlavou a nič to so mnou neurobilo. Lenže hnev a rozhorčenie, ktoré som cítila, trvali ozaj len pár minút.

Hneď potom som zistila, že som veľmi rada, že k tomu celému došlo, a to z viacerých dôvodov. Cítila som (a ešte aj dnes cítim), ako veľmi bola táto skúsenosť pre mňa dôležitá a obohacujúca. Dozvedela som sa zase niečo nové o sebe a viem, že ma to posunulo o krôčik ďalej v mojom živote.

Dovoliť si naštvať sa

Prvých veľkým úspechom, ktorý som si uvedomila, bolo, že som si vôbec dovolila sa naštvať a dať to najavo. Pre mňa je toto veľká téma. Pomaly sa učím, že je v poriadku ukázať, že som nahnevaná, no bez toho, aby lietali hromy, blesky, aby som druhého urazila alebo mu totálne vynadala do …

To som robila voľakedy. Keď ma niekto nahneval, bola som fakt hnusná. Keď som sa pred mnohými rokmi začala venovať osobnému rozvoju a rešpektujúcej výchove, niekde vnútri som si tieto reakcie zakázala. Jasné, je super nebyť hnusná vždy, keď sa nahnevám, nie?

Lenže som išla do opačného extrému. Všetky svoje emócie v takýchto situáciách som v sebe potlačila, tvárila som sa, že je to v poriadku a myslela som si, aká som úžasná, že sa už nehnevám.

Ach, aké trpké bolo moje prebudenie z tejto ilúzie. Začala som teda pracovať na tom, aby som svoj hnev vedela ukázať, no prijateľnejším spôsobom ako predtým. Nie je to ľahké, no viem, že je to nutné k tomu, aby som žila spokojnejší a zdravší život. Lebo kde myslíte, že sa ukladá všetok ten potlačený hnev? Jasné, že niekde v tele…

Teraz som mala zo seba celkom dobrý pocit, pretože som (podľa môjho názoru) dala kamarátke signál, že sa mi nepáči, čo mi rozpráva a ako mi to rozpráva, no zároveň som sa udržala v medziach, ktoré sa mi zdajú prijateľné.

Pozrieť sa na vlastné zranenia, ktorých sa druhý dotkol

Je fajn, ak sa dokážeme bezprostredne po konflikte pozrieť na to, aké emócie sa v nás miesia a čo ich spôsobilo. Toto je samozrejme veľmi ťažké a vyžaduje už určitý stupeň spojenia so sebou. Chce to ale tréning, takže ak sa vám to aj doteraz nedarilo, nevadí. Skúšajte a ono to príde.

Cítila som, že som naštvaná. A že som urazená. Že to fakt prehnala a takéto správanie od kamarátky som teda nečakala. Veľmi rýchlo prišlo uvedomenie, že to, čo ma najviac pobúrilo, bola téma, ktorej sa konflikt týkal. Že tým, čo mi povedala, sa dotkla najcitlivejších miesto v mojom vnútri. Tých miest, ktoré ešte nemám vyliečené a sakra to bolelo.

Samozrejme to má celé dve roviny. Na jednu stranu som si veľmi dobre vedomá toho, že je to aj o mne. Snažím sa nájsť v tom svoj vlastný podiel, ktorým som do konfliktu prispela. Tým sú napríklad práve tieto zranenia a s tým spojené emócie.

Na druhej strane to nemení nič na tom, že si myslím, že jej vystupovanie voči mne nebolo v daný moment v poriadku a uvítala by som ospravedlnenie. Najmä preto, že moje citlivé miesta pozná. O to viac to pre mňa bolo nepochopiteľné.

Každopádne nič nespravím s tým, že sa to stalo a ani neviem, či sa niekedy dočkám ospravedlnenia. Podstatné je, že som v tom celom našla odkaz pre seba, že som sa opäť pozrela na miesta, ktoré budú potrebovať ešte veľa, veľa hojenia a liečenia.

Čo som ja mohla urobiť inak?

Určite skvelým nástrojom na ceste osobného rozvoja je sebareflexia. Jednoduchšie by bolo pozerať sa len okolo seba a tam hľadať vinníkov vždy, keď „sa nám stane“ niečo nepríjemné. Účinnejšie ale bude, ak sa pozrieme aj na to, ako sme sami spokojní so svojou reakciou. Pozrieť sa na danú vec trošku s odstupom a poučiť sa do budúcnosti.

Pýtala som sa sama seba, či som to neprehnala ja, či som reagovala primerane, alebo čo by som nabudúce urobila inak. Ako som spokojná s tým, ako som túto nepríjemnú situáciu zvládla. Asi prvýkrát v živote som bola na seba hrdá a pochválim sa aj vám, pretože som zo seba mala naozaj dobrý pocit.

Zažila som ale samozrejme kopu iných konfliktov, kedy som cítila, že som to nezvládla úplne dobre. Netreba sa pre to trápiť, nadávať si ani nič podobné. Stačí, ak si z toho vezmeme ponaučenie a nabudúce to skúsime lepšie. Je to vývoj, chce to čas. Takže žiaden stres, áno?

Hľadať pochopenie pre druhého

Moja milovaná empatia. Učím sa jej už niekoľko rokov, a teda nie je to vôbec ľahké. Vidím ale pokroky, z ktorých mám obrovskú radosť. A práve toto sú tie najťažšie skúšky. Vo chvíľach, kedy mne nie je dobre, sa snažiť pochopiť druhú stranu.

Toto bol perfektný tréning. Napriek tomu, že som mala dojem, že „chybu“ urobila ona – moja kamarátka, som sa snažila ju pochopiť. Pozrieť sa na to jej očami, ešte raz si prehrať v hlave, čo som jej povedala ja a či som jej tým neublížila a podobne. Jednoducho, každá minca má dve strany a je určite super, ak sa nám podarí na to nezabúdať.

K tomu, aby som vychladla a aspoň trošku ju pochopila, mi pomohlo vedomie, že proste každý máme svoje tiene, svoje veci, ktoré si riešime. Často je to aj o tom, že sa v konflikte vyplavia záležitosti, ktoré s nami úplne nesúvisia. Získala som tak potrebný odstup, pretože si myslím, že si jednoducho aj ona potrebovala ventilovať niečo, čo primárne nebolo mierené proti mne.

Okrem toho som si istá, že mi nechcela ublížiť. Jednoducho sme sa nepohodli a netreba z toho robiť väčší problém než je. Nie je to žiadna tragédia sa s niekým pohádať, no nie?!

Byť sama sebou a urovnať konflikt

Tento zážitok bol pre mňa naozaj veľmi vzácny a veľa ma naučil. Bola som veľmi rada, že som cítila pokoj a akési vyrovnanie sa so situáciou, aké som dovtedy nepoznala. Nezostala vo mne zatrpknutosť ani výčitky, nedala som sa do polohy, že budem trucovať. Naopak, cítila som, že chcem energie medzi nami vyčistiť.

Že chcem byť k nej úprimná, vyrozprávať si veci a ísť ďalej. Že sa vlastne teším, že som si takúto hádku dovolila a napriek tomu môžeme byť aj naďalej kamarátky, ktoré sa podporujú a pomáhajú si. Rozhodla som sa, že budem sama sebou, budem si stáť za svojimi názormi, no som otvorená komunikácii, nech bude akákoľvek.

Prijať veci také, aké sú

Keďže som to celé chcela uzavrieť a urovnať, napísala som jej, že budem rada, ak sa stretneme a porozprávame sa. Tešila som sa z toho, ako veľmi som za posledné roky vyrástla a že som schopná takto dospelo, na úrovni vyriešiť vzťah, ktorý trochu zaškrípal.

Happy-end však nečakajte. Na moje prekvapenie kamarátka stretnutie odmietla. Mohla by som sa uraziť, ZNOVA nahnevať, prípadne spustiť v hlave lavínu domnienok o tom, čo si myslí, prečo ma odmietla a tak. Nič z toho som ale neurobila. Rešpektujem jej rozhodnutie a verím, že sa raz dozviem, prečo tak konala. A že raz možno pochopím.

A možno nie. Práve to je ďalšia lekcia pre mňa, za ktorú ďakujem. Učím sa, že je OK, ak niečo nechápem. Možno to tak má byť, možno je to práve kvôli tomu, aby som sa naučila chápať, odpúšťať a púšťať.

Pozitívne nastavenie

Som naozaj vďačná za všetko, čo mi táto naša hádka priniesla. Uvedomila som si, ako veľmi som sa zlepšila v niektorých veciach a ocenila som sa za to. Zároveň som uvidela, kde mám rezervy a na čom môžem ešte popracovať, aby som zlepšila svoje vzťahy, na ktorých mi nesmierne záleží.

Poviem vám, ak by mi niekto pred pár rokmi hovoril, že hádka môže byť pozitívna záležitosť, asi by som si ťukala na čelo. Dnes práve toto oceňujem zo všetkého najviac. Že som celú situáciu dokázala vnímať ako pozitívnu, obohacujúcu a nie ako negatívnu tragédiu, z ktorej budem niekoľko dní nešťastná.

Ak sa vám nabudúce prihodí niečo podobné, môžete sa skúsiť na to pozrieť novými očami. Tu je zopár otázok, ktoré si môžete položiť a uvidieť tak konflikt v inom svetle.

  • Bola som úprimná a pravdivá voči druhému aj voči sebe?
  • Ako sa cítim? Som nahnevaná/ublížená/urazená/podráždená?
  • Prečo sa takto cítim? Čo je za tým?
  • Ako som reagovala v konflikte? Mohla by som to urobiť nabudúce lepšie?
  • Čo asi viedlo druhého k jeho správaniu? Môžem sa pokúsiť ho pochopiť?
  • Čo môžem urobiť pre narovnanie vzťahu? Ako to skutočne cítim?
  • Ak ma druhý nepochopí a nepodarí sa nám „udobriť“, som ochotná to prijať?
  • Ako sa viem z toho celého poučiť? Čo mi to prinieslo?

Verím, že sa vám aj vďaka odpovediam na tieto otázky podarí neskĺznuť do známeho obviňovania, ľutovania sa či trucovania. Môžete to využiť na svoj osobný rast a na posilnenie vzťahov.

Renáta Janečková
Som odvážna duša, ktorá neustále hľadá nové cesty ku šťastiu a naplnenému životu. Zároveň som mamou, ktorá si užíva vedomé materstvo a svojou kvapkou v mori pomáha tvoriť krajší svet.
Viac o mne si môžete prečítať TU

Som autorkou e-bookov:
(ne)MÁM ČAS na deti a na seba

11 tipov, ako vychovať šťastné a sebavedomé dieťa

3 dôvody, prečo začať svoje dieťa vychovávať inak
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité iba na účely vyriešenia tohto komentára. Zásady spracovania osobných údajov