Detský plač – zvládnite ho s prehľadom

Patríte aj vy k ľuďom, ktorým z detského plaču tikajú nervy? Potom asi poznáte chvíle, keď vaše dieťa plače a pre vás je to hotové utrpenie. Snažíte sa dieťa utíšiť, no vaša nervozita len prileje ďalší olej do ohňa. Dieťa ju samozrejme z vás cíti, takže o nejakom ukľudnení nemôže byť ani reč.

Plačúce dieťa nie je nič príjemné. Teda, existujú ľudia, ktorí to neberú až tak tragicky, no ja, bohužiaľ, medzi nich nepatrím. Detský plač mi nerobí dobre, a tak pred pár rokmi, bez toho, aby som si to uvedomovala, som naň reagovala často prehnane a precitlivelo. Mala som pocit, že moje dieťa nemôže plakať, má byť predsa spokojné a usmiate.

Dnes už samozrejme viem, že plač je úplne normálnou súčasťou detstva a je dôležité pochopiť jeho príčiny. Ak by sme častou príčinou boli my, rodičia, bolo by vhodné sa nad tým zamyslieť. Ak sú ale dôvodom plaču bežné životné situácie, netreba sa pre plač príliš trápiť. Napríklad ak ide o odreté koleno, injekciu u lekára alebo stratu milovanej hračky.

Častou chybou nás rodičov je, že sa snažíme plač okamžite ukončiť. Buď kvôli tomu, že s ním máme sami problém, ako som mala voľakedy ja, alebo preto, že „sa to nehodí“, teda na verejnosti alebo na návšteve.

Sama som často svedkom toho, ako rodičia „utešujú“ svoje plačúce deti:

„Neplač, to nič nie je.“

„Ále, snáď nebudeš plakať pre takú hlúposť?!“

„Prestaň plakať, veď sa nič nestalo.“

Prečo plačeš? Veď…“

A úplne top veta rodičov, ktorú som začula niekde na ihrisku zrovna nedávno:

„Nerev, lebo ti dám na zadok a budeš mať na ten rev dôvod!“

To sú vety, ktoré mnohí z nás počúvali ako deti a teraz ich opakujú svojim deťom. Dá sa to aj inak, a tak vám ponúkam dva tipy, ktoré určite stoja za vyskúšanie.

Empatia

Na prvom mieste je moja obľúbená a vždy nápomocná empatia, na ktorú nedám dopustiť. 🙂 Písala som o nej už v niekoľkých predchádzajúcich článkoch (napríklad TU), takže sa možno pre niektorých budem opakovať, no naozaj to mám odskúšané tisíckrát, funguje to!

Viem ale, že nie je jednoduché sa empatiu naučiť, ak sme doteraz neboli zvyknutí. Teória je pekná, ale v praxi sa s tým veľakrát natrápime, pokúsim sa preto detailnejšie ukázať, ako môže prebiehať taký rozhovor, aby ste mali predstavu čo hovoriť, aké slová používať. Potom už to chce len tréning.

Vybrala som 2 rôzne situácie, na ktorých vám ukážem, ako by mohli vyzerať „po novom“. Tak poďme na to.

  • 1.situácia: Naše 4-ročné dieťa spadlo a odrelo si koleno, plače

Rodič: „Au, to asi veľmi bolí, čo?“ alebo „Videla som, ako si spadol, vyzeralo to, že si sa silno udrel, však?“ (snažím sa vcítiť do pocitov dieťaťa a uznať jeho dôvod na plač)
Dieťa: „Hmm“
Rodič: „Ukáž, môžem sa pozrieť?“
Ak dieťa nesúhlasí, rešpektujeme to a ticho počkáme, ak áno, pokračujeme v dialógu.
Dieťa: „Ale nechytaj mi to, hrozne ma to štípe.“
Rodič: „No, tu to máš dosť oškreté, júj, aj ja som veľakrát takto spadla, keď som bola malá a pamätám si, ako to strašne štípe.“

…rozhovor sa vyvinie vždy inak, toto je len krátky príklad, ako na to, stačí pokračovať v tomto štýle a rozprávať sa s dieťaťom, až kým si možno uvedomíte, že už neplače a bavíte sa o niečom inom, príjemnom 🙂

  • 2.situácia: Naše 7-ročné dieťa plače, lebo nemôže ísť kvôli chorobe na oslavu svojho kamaráta/kamarátky

Rodič: „Je ti ľúto, že nemôžeš ísť na tú oslavu, že? Tak si sa tešila…“
Dieťa: „Áno, som naštvaná, lebo všetky kamošky tam budú a ja musím byť doma. To nie je fér. A už mám nachystaný darček. Čo budem s ním teraz robiť?“
Rodič: „Chápem, že ťa to hnevá. Určite by si sa radšej užila oslavu s kamarátkami než sedela chorá doma, že?“
Dieťa: „Hm.“
Rodič: „A máš nejaký nápad, čo by sa dalo urobiť s tým darčekom?“
Dieťa 1.možnosť: „Nič! Môžem ho hodiť do koša!“
Rodič: „Hmmm“ (Radšej by som slovne nijako nereagovala, je zrejmé, že dieťa len trucuje a vylieva si zlosť. Ak mu začneme dohovárať, celú situáciu len zhoršíme. Je lepšie vyčkať a dôverovať dieťaťu, že samo príde na to, že to asi nie je úplne dobrý nápad.)
Dieťa 2.možnosť: „Neviem. Je mi to jedno.“
Rodič: „No veď uvidíš, niečo ti určite neskôr napadne. To nemusíš vyriešiť hneď teraz.“

Tichá podpora

Práve včera som bola svedkom toho, ako jedna moja známa, ktorá s nami bola na kúpalisku aj so svojimi 3 deťmi, bravúrne zvládla situáciu s plačúcou 5-ročnou dcérkou.

Všetky naše deti sa hrali spolu v detskom bazéne. Jej dcérka sa hrala s malou loptičkou, ktorú jej zobrala jej staršia sestra a ona došla s plačom za mamou.

Sedeli sme na okraji bazéna. Mama ju len k sebe pritúlila, posadila na kolená a ticho držala v náručí. Po chvíľke, keď sa dcérka vyplakala a ukľudnila, sa pustili do rozhovoru. No radosť pozorovať.

Musím priznať, že som sa zase niečo priučila a ticho som ju obdivovala. Obzvlášť pre nadmieru ukecaných ľudí ako som ja, môže byť toto výzva. Bola som zvyknutá hneď rozprávať, ponúkať riešenia, dávať rozumy. Toto sa snažím nerobiť, a to hneď z niekoľkých dôvodov:

Dám priestor na spracovanie emócií

Dieťa plače, je nahnevané, možno zúri. Nikto v takej chvíli nemá chuť niečo počúvať. Potrebuje si prežiť a spracovať svoje emócie. Preto je určite fajn takáto tichá podpora, kedy dáme dieťaťu priestor na to, aby si odžilo svoju bolesť, hnev alebo čokoľvek iné, čo sa v ňom deje a my o tom možno ani nevieme. Sama si skúste predstaviť, že ak zrovna zúrite alebo plačete, nie ste ani schopná vnímať niekoho, ako do vás „hustí“ svoje rady a názory na vec.

Nemudrujem

My dospelí si často myslíme, že všetko vždy vieme lepšie než dieťa. Áno, určite je to niekedy pravda, sme skúsenejší, máme viac vedomostí a chceme mu predsa pomôcť a dobre poradiť. Aj ja som to robila. Vždy som pohotovo hneď ponúkla dcére „najlepšie možné riešenie“. Na zlatej tácke, stačí vykonať podľa mojej rady.

Uvedomila som si však, že jej tak prejavujem nedôveru v jej vlastné schopnosti a oberám ju o možnosť, aby sa sama pokúsila danú situáciu vyriešiť. Vlastne som jej navrhla riešenie skôr, než by sa vôbec zamyslela, ako by to urobila ona, čo by napadlo jej samej. Do života je to podľa mňa úplne kľúčová a mega dôležitá schopnosť, hľadať vlastné riešenia problémov a nečakaných situácií.

A keďže chcem, aby sa v živote nestratila, podporujem ju v tom, aby primerane svojmu veku riešila veci podľa svojho úsudku, samozrejme s mojou podporou a pomocou, ak treba.

Budujem dôveru

Tým, že som svojmu dieťaťu oporou vo chvíľach, kedy to potrebuje, tým, že ukážem, že moje rameno je tu vždy, keď sa potrebuje vyplakať a že mu dám najavo, že verím v jeho schopnosti, nepochybne budujem náš vzťah, ktorého základným kameňom je dôvera.

Viem, že vďaka tomu za mnou dieťa príde aj nabudúce, že sa nebude hanbiť ani báť, že bude odmietnuté alebo zosmiešnené. Verím a dúfam, že potom za mnou dcéra príde so svojimi problémami alebo s plačom aj keď už bude dospelá a bude potrebovať chápajúcu a milujúcu podporu, akou máme my mamy byť.

Toto nikdy!

Teraz už budete vedieť, čo robiť, keď opäť vznikne nejaká podobná situácia u vás doma. Človek však potrebuje vedieť aj to, čo nerobiť, a preto vám dám na záver ešte zopár príkladov toho, čo ja osobne nikdy nerobím.

Veľmi obľúbená technika mnohých rodičov je odpútavanie pozornosti. Rýchlo ho zamestnať niečím iným, podstrčiť mu hračku, cukrík, zmrzlinu. Akoby sme mu povedali:

„Tvoje emócie ma nezaujímajú, tu si daj zmrzlinu a buď ticho.“

O tom, prečo je to škodlivé a aké to môže mať dôsledky, píšem aj v e-booku 11 tipov, ako vychovať šťastné a sebavedomé dieťa.

Ďalšia vec, ktorej sa úspešne vyhýbam, je zosmiešňovanie alebo ponižovanie. Je to vlastne opak empatie, totálne nepochopenie dieťaťa a jeho emócií. Všimla som si, že dospelí niekedy nechápu, že to, čo je pre nás drobnosť, hlúposť, je pre dieťa podstatné a dôležité.

Ono má predsa svoj svet, kde nie je stres z práce, nedoplatku za plyn či z vybavovačiek na úrade. V jeho svete sú iné priority – pokrytie základných potrieb ako sú jedlo, teplo, spánok, a potom hračky.

Preto je také dôležité začať používať empatiu, aby nás takéto záťažové situácie s dieťaťom nerozdeľovali, ale naopak, zbližovali a prehlbovali náš láskyplný vzťah.

Verím, že sa vám článok páčil a našli ste v ňom aspoň jednu drobnú vec, ktorá vás inšpiruje a posunie ďalej. Ak áno, budem rada, ak mi napíšete do komentárov svoju skúsenosť.

Renáta Janečková
Som odvážna duša, ktorá neustále hľadá nové cesty ku šťastiu a naplnenému životu. Zároveň som mamou, ktorá si užíva vedomé materstvo a svojou kvapkou v mori pomáha tvoriť krajší svet.
Viac o mne si môžete prečítať TU

Som autorkou e-bookov:
(ne)MÁM ČAS na deti a na seba

11 tipov, ako vychovať šťastné a sebavedomé dieťa

3 dôvody, prečo začať svoje dieťa vychovávať inak
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité iba na účely vyriešenia tohto komentára. Zásady spracovania osobných údajov