Rozčuľuje vás vaše dieťa? Viem prečo.

Vaše dieťa vás ZASE rozčúlilo a vy už ste zúfalá? Nechápete, prečo sa to deje? Myslíte si, že je chyba v ňom?

Tipujem, že neexistuje žiadna mama, ktorú by občas jej dieťa poriadne nenaštvalo. Niekedy stačí drobnosť a sme „vo vývrtke“. Prečo je to tak? Prečo nás tá malá bytosť, ktorá je úžasná a tak veľmi ju milujeme, dokáže rozčúliť až do nebies?

Takmer celý svoj doterajší život som bola presvedčená o tom, že keď ma niekto naštve, je to jeho vina. Že je to o ňom. Že sa jednoducho správa nevhodne a ja nemám inú možnosť než sa rozčúliť a moja reakcia je oprávnená a pochopiteľná.

Nie je to tak dávno, kedy som prišla na to, že to nemusí byť tak celkom pravda. Že je to celé trochu inak. Začala som vedome pozorovať svoje reakcie na správanie iných ľudí a zistila som, že mám na výber. Vždy, keď sa mi nepáči niečo, čo druhý urobí, mám 2 možnosti:

  • nahnevať sa, uraziť sa, reagovať podráždene
  • nechať vec vychladnúť a zamyslieť sa nad tým, prečo ma daná záležitosť nahnevala

Prečo ma práve toto rozčuľuje, keď napríklad niekomu inému sa to zdá úplne v pohode?

Naše citlivé miesta

Vypozorovala som, že každý máme zaužívané vzorce správania, na základe ktorých v takýchto situáciách reagujeme a každý sme citlivý na iné podnety, čo je pochopiteľné. Väčšinou to vychádza z nášho detstva, kde pramenia takmer všetky naše problémy, zlozvyky a vzorce.

A najzreteľnejšie sa mi darí toto pozorovať pri dcére. Asi skutočne platí, že najviac človeka dokážu „vytočiť“ ľudia, ktorých najviac miluje, čiže najbližšia rodina. Začala som si teda všímať, kedy a prečo ma dcéra svojím správaním rozčuľuje, kedy sa najviac hnevám a kedy sa nechám vytočiť natoľko, že dokonca kričím.

Vypozorovala som 3 najčastejšie dôvody môjho hnevu na dcéru:

1. Strach

Dôvodom hnevu, prípadne kriku môže byť strach. Je to pochopiteľné. Nastane situácia, ktorá sa nám zdá nebezpečná a okamžite sa ľakáme, kričíme, nadávame… Často sú to situácie, ktoré nie sú až také nebezpečné, len sme rovnaké veci zažívali ako deti a podobné reakcie sme nechtiac odpozerali od našich rodičov.

Môže ísť o strach o dieťa, kedy sa bojíme, aby sa nezranilo alebo sa môžeme báť aj o stratu či zničenie vecí. Samozrejme, ak hrozí rozbitá misa alebo roztrhané nohavice, to nie je dôvod na krik.

Ak sme však v detstve videli x-krát takúto neprimeranú reakciu svojich rodičov, je pravdepodobné, že pri svojom dieťati zareagujeme rovnako alebo podobne bez toho, aby sme si toho boli vedomí.

Aj ja som sa zopárkrát pristihla pri tom, ako kričím na Elu a po chvíli som si uvedomila, že je to len môj vlastný strach, ktorý potrebujem spracovať, aby som ho na ňu neprenášala. Je skvelé, ak sa mi to podarí, a nabudúce tak reagujem kľudne a som sama na seba hrdá, že som sa opäť posunula o kúsok ďalej vo vedomej výchove.

2. Nepochopenie

„Robí to naschvál!“

Až príliš často sa stretávam s týmto názorom na nevhodné správanie detí. Rodičia si často myslia, že ich deti jednoducho robia veci naschvál, len aby ich nahnevali, len aby skúšali ich trpezlivosť. Ja som presvedčená o opaku.

Áno, chápem, občas to skutočne vyzerá tak, že dieťa len skúša, kam až môže zájsť. Vo veku okolo 2-3 rokov je to typické správanie, kedy však nejde o to, že by dieťa robilo veci naschvál, ale o to, že nevedome testuje, aké hranice mu rodič nastaví.

Dieťa od nás nastavenie hraníc nevyhnutne potrebuje a nemá ako inak zistiť, kam až siahajú, než ich takto dennodenne testovať. Chce to našu obrovskú trpezlivosť, ktorú si vďaka našim deťom máme možnosť trénovať.

Nejde však o zlý úmysel, ale o prirodzený vývoj, ktorý potrebujeme my rodičia rešpektovať. A hlavne potrebujeme tie hranice nastaviť, tisíckrát sa nám to neskôr vráti.

V prípade, že naše hranice takto testuje staršie dieťa, je tu ešte druhá možnosť, a tou je nedostatok našej pozornosti. Je to dnes veľmi častý problém v rodinách, kde sa deťom dostatočne nevenujú.

Skúste sa úprimne zamyslieť nad tým, či sa dieťaťu venujete a trávite s ním vedomý čas (bez toho, aby ste jedným očkom pokukovali do mobilu, odbiehali k vareniu a pod.). Ak nie, stačí to zmeniť a zlepšenie situácie na seba istotne nenechá na seba dlho čakať.

Drobnosť, ktorá vám pomôže

Viem, aké náročné je obdobie, kedy sa človek snaží jednu vec vysvetliť dieťaťu už po stýkrát a výsledok je v nedohľadne. Niekedy môžete mať pocit, že to nikdy neskončí, že to vôbec nemá zmysel. Možno by bolo jednoduchšie sa na celú rešpektujúcu výchovu vykašlať.

Stačí však, ak zmeníte jednu vec a verím, že vaše spoločné dni sa zmenia na nepoznanie. Nabudúce, keď ten malý milý tvor opäť urobí niečo, čím vás naštve, niečo, čo by ste chceli, aby už konečne pochopil a prestal robiť, pozrite sa naňho inými očami.

Skúste ignorovať ten pocit, že je to malý zloduch, ktorý to robí naschvál. Skúste v ňom vidieť bytosť, ktorá sa učí, ako žiť. A učí sa to od vás. Jediné, čo potrebuje, je vaša podpora a bezpodmienečná láska.

Verím, že s týmto vedomím bude pre vás ľahšie zvládnuť každodenné ťažké situácie, ktoré vás s dieťaťom čakajú. Že zachováte chladnú hlavu a budete vedieť, že namiesto hnevu je lepšie „použiť“ lásku a empatiu.

3. Zrkadlenie

Čím je dcéra staršia, tým viac pozorujem, ako aj ona prebrala správanie nás, rodičov. Nuž, niet sa čo čudovať, je to prirodzené. Napriek tomu ma to niekedy prekvapí. Je to fakt sila, ako tie deti všetko opakujú. To zlé, no našťastie aj to dobré.

Dieťa je naše zrkadlo. Úžasné na tom je to, že namiesto toho, aby sme sa sťažovali a nadávali, môžeme to krásne využiť na svoj osobný rozvoj. A to je skvelé!

Mám rada ten pocit, keď si uvedomím, že to, čo ma na dcére rozčuľuje, je vlastne len moje správanie, ktoré vidím na nej. V tej chvíli viem, že sa vlastne nehnevám na ňu, ale sama na seba. A tak neostáva nič iné, len sa snažiť niečo s tým urobiť.

Pochopila som, že hnev na dcéru je často len zamaskovaný hnev na mňa samotnú. Nie je to príjemné si to priznať, ale čím skôr tak urobím, tým skôr pomôžem nám obom. Nebudem sa zbytočne hnevať na ňu a môžem začať vedome meniť a zlepšovať svoje vlastné správanie. Opäť tak idem príkladom, ktorý bude ona nasledovať. A aj o tom je vedomá výchova, o pozitívnom príklade.

Renáta Janečková
Som odvážna duša, ktorá neustále hľadá nové cesty ku šťastiu a naplnenému životu. Zároveň som mamou, ktorá si užíva vedomé materstvo a svojou kvapkou v mori pomáha tvoriť krajší svet.
Viac o mne si môžete prečítať TU

Som autorkou e-bookov:
(ne)MÁM ČAS na deti a na seba

11 tipov, ako vychovať šťastné a sebavedomé dieťa

3 dôvody, prečo začať svoje dieťa vychovávať inak
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité iba na účely vyriešenia tohto komentára. Zásady spracovania osobných údajov